Generál M. R. Štefánik

Prvá svetová vojna priniesla Európe hrôzu, akú si predtým nik nedokázal predstaviť. Rakúsko-Uhorsko mobilizovalo mužov všetkých svojich národností a nútilo ich položiť život za cisára, ku ktorému necítili úctu, a za krajinu, ktorá im bola žalárom. Slováci a Česi museli odísť zo škôl a od pluhov, aby zabíjali a sami sa nechali zabiť. Aby znásilňovali ženy na dobytých územiach a zavšivavení, zvlčilí, s rukami od krvi a nakazení syfilisom prežívali vojnu bez zmyslu.Milan Štefánik premenil týchto vojakov na stotisícovú armádu dezertérov a oslobodených zajatcov, emigrantov roztrúsených od Kaukazu cez Rumunsko, Taliansko, Francúzsko až po Ameriku. Československá dobrovoľnícka armáda bola v dejinách Európy jedinou, ktorá vznikla skôr než štát. Nepodliehala žiadnemu veleniu, iba vlastnému. Stala sa netušenou silou v rukách cudzinca, čudáka nepatriaceho nikomu a ničomu, tuláka po hviezdach, nepolapiteľného samotára, astronóma, leteckého akrobata, kúzelníka, slobodomurára a vojaka, ktorý sa z pešiaka prepracoval na francúzskeho generála. Útleho cynického muža, zaradila jeho magická schopnosť uhranúť kráľov a európskych štátnikov a podmaniť si city ich manželiek k najgeniálnejším a najtajomnejším diplomatom, akých kedy Európa mala.Štefánik miluje a nechá sa milovať, má tajomstvá, o ktorých nikdy nikomu nepovie, je mnohokrát zranený, operovaný, trpí bolesťami, skutočnými i fantómovými, a na konci svojich dní je závislý od opiátov. Jeho lietadlo sa zrúti na zem po čudných výstreloch z vypálenej hradnej ruiny nad mestom a z jeho tragickej smrti dejiny obvinia Edvarda Beneša, muža, ktorý stál v jeho tieni.Beneš, jediný v celej Európe, ktorý bol dvakrát zvolený za prezidenta republiky a dvakrát z úradu dobrovoľne abdikoval, sa v jednu studenú septembrovú noc roku 1948, pred svojou smrťou, stretáva s mŕtvymi, aby im rozpovedal tajomstvo. Má iba túto jedinú noc, aby sa zbavil viny za smrť, ktorú nespôsobil, a definoval lásku k mužovi, ktorého nenávidel.Ukážka z textuNecítil som taký smrad, odkedy som bol malý, ešte na otcovom dvore v Kožlanoch, keď sme zabili naraz štyri bravy a ženy umývali črevá. Prasacie sračky vytláčali do kýbľov a hnusné prašivé mačky z celej dediny sa v tom svinstve hrabali.Milanovo telo ležalo na stole. Umelec sochár sa skláňal nad tvárou mŕtvoly a robil sadrový odliatok posmrtnej masky.„Milan, pozri na mňa ešte!“ povedal som jeho polámanému telu. „Ešte aspoň raz!“„Dopadol na nohy,“ mávol patológ k telu. „Vyše sto metrov, tak… Hlava a trup sú celistvé, ale nohy sa doslova zarazili do tela. Doslova, pán Beneš. Má zdevastovanú celú spodnú časť trupu. Telo sa radšej nevystaví. Požiadame rodinu. Bude to pre všetkých lepšie.“Jeden z lekárov sa obrátil, ruky mal od krvi. Držal v nich nehybné srdce. Červené, krásne, orgán taký celistvý, tuhý, neporušený, mramorový od belavých ciev. Milanovo srdce.„Neberte mu srdce, preboha!“ zvolal som. „Neberte mu srdce!“Lekár však vložil orgán do priehľadnej nádoby s liehom. Tam zostane naveky. Tam zostane, v tej nádobe, zamurované naveky v tme, v malej pohrebnej komore vnútri katafalku na samom špici mohyly.