Cudzie dieťa

Krv nie je voda... Naozaj je to také jednoduché?Keď Pete Riley jedného rána otvorí dvere, netuší, že naňho čaká rodičovská nočná mora.Na prahu stojí neznámy muž, ktorý tvrdí, že Petov dvojročný syn Theo je v skutočnosti jeho. K nešťastnej zámene došlo podľa Milesa Lamberta v nemocnici, kde v ten istý deň porodila jeho žena Lucy aj Petova partnerka Maddie. Oba páry sú v šoku, no snažia sa nájsť cestu, ako prepojiť svoje rozdielne životy a stať sa trochu nekonvenčnou modernou rodinou. Až žaloba podaná na nemocnicu spustí oficiálne vyšetrovanie, ktoré vedie k prekvapivým odhaleniam. Ako veľmi môže jedna rodina veriť druhej? Alebo dokonca jeden partner druhému? Pete a Maddie sú odhodlaní urobiť pre ochranu svojho dieťaťa, čo bude treba. Aj nehrať podľa pravidiel.Z anglického originálu Playing nice (Ballantine Books, an imprint of Random House, a division of Penguin Random House LLC, New York 2020) preložil Alojz Keníž.Ukážka z textu„Ak sa máme rozhodnúť, tak len spoločne. Inak to nemôže byť.“„Samozrejme, ale ty vrav prvý. Povedz mi, čo si naozaj myslíš.“„No...“ pokúsil som sa usporiadať si myšlienky. Presne ako Maguirovo používanie výrazu riešenie slovo rozhodnutie mi pod nohami otváralo veľké prázdno. „Som v šoku, samozrejme, preto asi nerozmýšľam celkom správne. Ale predpokladám – ak chcem byť naozaj úprimný –, že môj vnútorný inštinkt mi vraví jedno: otcovstvo a genetika nie sú až také dôležité. Nedajú sa porovnať s láskou. Keby sme si Thea adoptovali, milovali by sme ho menej? Samozrejme, že nie. Dbať o to, či je niekto moje telo a moja krv, je veľmi viktoriánske. Možno ešte staršie. Neandertálske. A potom je tu Theo. Čo by s ním urobilo, keby sme mu odrazu povedali: Och, v nemocnici sme si omylom zobrali nesprávne dieťa, choď preč. Nech sú Miles a Lucy akokoľvek milí, otriaslo by to ním.“ Pri predstave, ako hovoríme Theovi, že nie je náš rodený syn, nehovoriac o tom, že by sme ho zavrhli kvôli inému dieťaťu, ktoré ním je, mi hrdlo začalo hrubnúť a musel som sa odmlčať. „Ja to neurobím, Maddie. Ja túto rodinu nerozbijem.“ Vzdorovito som sa na ňu zahľadel. „Tak to je môj názor a som ochotný zaň preliať krv.“Namiesto odpovede pristúpila ku mne a pobozkala ma.