Pavúčia ľalia

Otec Lillian Whiteovej sa obáva, že nevinná láska jeho sedemnásťročnej dcéry k jednoduchému vidieckemu chlapcovi prerastie do niečoho hlbšieho. Pošle ju preto študovať čo najďalej od domova. Lillian sa ocitne na Dievčenskej akadémii svätého Félixa. Študentky akadémie jej však jasne dávajú najavo, že medzi ne nepatrí. Lillian má strach aj zo starého kaštieľa, pretože v ňom často nachádza nezvyčajné ozdoby – vyryté pavúky. Nejde jej do hlavy, prečo je to tak. Našťastie sa s ňou spriatelí Isabella, pochabé, tvrdohlavé dievča, ktoré si nedá vziať slobodu. Lillian by za svoju jedinú priateľku dala ruku do ohňa. V srdci má zmätok – už sa nevyzná v citoch, čo ju k dievčaťu pútajú. No jedného dňa sa dozvie hrozné tajomstvo, ktoré Isabellu spája s dievčatami tej zvláštnej akadémie...Ukážka z textuVyrušilo ma slabé zaťukanie. Predpokladala som, že je to pani Millerová, no keďže som ešte nebola v posteli, mykla som kľučkou a otvorila dvere. Predo mnou stála Isabella v nočnej košeli.„Môžem?“ opýtala sa.Ustúpila som, nech vojde dnu, hoci som netušila, čo odo mňa chce. Vletela do izby ako šarkan a vhupla do mojej postele. Nevedela som, čo mám povedať, a tak som iba pokrčila plecami a zatvorila za ňou.„Dievčatá mi ukradli vyhriatu panvicu,“ frflala. „Neznášam chlad.“„Je tu len jedna posteľ,“ namietla som rozpačito.„Vidím. Neboj sa, je dostatočne široká, takže sa zmestíme obe,“ potľapkala po vankúši a odhrnula perinu.Váhavo som urobila krok vpred, ale chlad v miestnosti ma donútil zabudnúť na ostýchavosť. Vliezla som do postele a Isabella sfúkla sviečku na nočnom stolíku.„Čo to robíš?“ opýtala som sa s úzkosťou.Izba sa ponorila do hlbokej tmy. Závesy na okne boli síce odtiahnuté, no od môjho príchodu na akadémiu stále vytrvalo pršalo. Obloha bola tmavá a nepreniknuteľná, nevidela som žiadne hviezdy.„Spávaš pri svetle?“ Isabellin tón bol stále veselý, vedela som si predstaviť šibalské ohníčky v jej očiach. „Nehovor mi, že sa bojíš tmy.“