Podivuhodný príbeh Georga von Nič

Na pobreží hlbokej morskej zátoky leží mestečko Zátônie. Obklopujú ho vysoké hory, preto sem slnko zavíta len raz za päť rokov, v čase letného slnovratu. Žijú v ňom obyčajní muži s nesplnenými snami a silné, nepoddajné ženy. Spája ich láska a priateľstvo, no rozdeľuje nespravodlivosť, nevraživosť a žiarlivosť.Jedného dňa sa v mestečku pánubohu za chrbtom nečakane zjaví cudzinec so škatuľou od topánok. Tvrdí, že sa volá Georg von Nič. Bez väčších ťažkostí prenikne do spoločenstva obyvateľov a všetkých očarí množstvom nevšedných talentov. Zdôverujú sa mu a odhaľujú svoje najskrytejšie tajomstvá. Dokonca aj tie, na ktoré sa usilujú zabudnúť. Nikto však netuší, kto Georg v skutočnosti je. A potom predvedie svoj najväčší trik – bez stopy zmizne...Zo švédskeho originálu Den häpnadsväckande historien om Georg von Ingenting (Norstedts, Stockholm, 2022) preložila Mária Bratová.Ukážka z textuA vtedy to uvidela. Neďaleko, na samom okraji piesčitej pláže medzi skalami.Žeby kameň? No ako kameň to nevyzeralo.Ruka jej vyletela k ústam a prižmúrila oči, aby lepšie videla. Hlava? Je to hlava? Opatrne sa pohla dopredu a cítila, ako jej pod čiernou tunikou splašene búši srdce. Nepatrila k ženám, čo sa ľahko zľaknú, práve naopak. Dobre stavané telo v kombinácii s minulosťou z nej vo väčšine prípadov robilo nebojácnu osobu.Ibaže toto bola iná situácia.Išlo o ľudskú hlavu, ktorá ležala na piesku, alebo z neho skôr vytŕčala. Nemala na výber, musela sa k nej priblížiť. Keď vedľa hlavy uvidela úhľadne poskladanú kôpku oblečenia, srdce sa jej trošku upokojilo a umožnilo jej urobiť ešte niekoľko krokov. Hlava zjavne patrila tmavovlasému mladému mužovi, ktorého oči nepokojne sledovali more.Aspoňže žije, pomyslela si a zbadala aj hnedú škatuľu v piesku, položenú opodiaľ za hlavou.Čupla si a zadívala sa na muža. Trochu zaškúlil na vodu, čo mu siahala po bradu, a potom sa opäť pozrel na more. Telo mal starostlivo zahrabané v piesku, čo ju privádzalo do úžasu. Ako to urobil? Pomáhal mu niekto? Okamžite sa poobzerala, no videla iba pieskové duny, hromady chalúh a povyše niekoľko zakrpatených borovíc, inak nič.„Ahoj,“ hlesla neisto.