Zlodej

Libor je slušný chlapec z dobrej rodiny, ale keď vyrastie, aj on bude musieť z niečoho živiť svoju rodinu. Dospelým sa stáva v 90. rokoch, keď je peňazí dosť. Mafiánom, tunelárom a všakovakým gaunerom sa váľajú len tak pohodené po zásuvkách. A okradnúť zlodeja môže byť zločin, ale určite to nie je hriech.Liborovu závratnú kariéru odštartuje nová známosť z väzenia, ale formujú ju aj staré priateľstvá zo školských lavíc. Divoké deväťdesiatky sú len šum v pozadí jeho úspechu. Turbulentný proces transformácie z totality na vyspelú kleptokraciu je ako vlak, ktorého kolesá zomelú spoločnosť na fašírku, no Libor sa ním vezie do vysnívaného cieľa prvou triedou. Vyjsť so spolucestujúcimi nie je vždy jednoduché a stanica, v ktorej napokon Libor vystúpi, nemusí byť nutne miestom, ktoré si predstavoval.Zlodej sa odohráva v rovnakom vesmíre ako Soltészove romány Mäso a Hnev, ale ukazuje ho z pohľadu jedinej postavy. Novinár Pali Schlesinger sa v ňom mihne iba ako pohŕdavá poznámka pod čiarou, na sympaticky drsného policajta Mikiho Mika sa díva očami jeho obete a privatizéra Aďa Šípoša poľudští uhol, z ktorého ho vidia priatelia z detstva. Len mafiáni zostávajú stále rovnako násilnícki a tupí.Ukážka z textu„Vieš čo, ja som sa už skúšal uživiť robotou, a tak ti poviem, že to stálo za hovno. Život je hra s nulovým súčtom. Vieš, čo je hra s nulovým súčtom?“„Nie.“„V skratke to znamená, že život je ako torta. Čím viac si z nej odkroja ostatní, tým menej zostane tebe.“„To je sprostosť. Každá torta sa dá spravodlivo nakrájať, na rovnaké kúsky.“„Asi sa dá, ale ešte tak nikdy žiadnu nekrájali. Poznám tých ľudí, čo krájajú torty. Nechávajú si ich skoro celé. Tak to proste chodí. Ja som si urval aspoň tenký plátok, ale tebe zostanú iba omrvinky, cica, a dakomu ani to nie. Väčšine sa neujdú ani omrvinky. Ver mi, keď neojebeš, ojebú ťa. Keď neokradneš, okradnú ťa. “